Erikovou výzvou je výstup na Kebnekaise

Letný slnovrat, príprava a sťahovanie

Jún, leto a teplo. Obdobie, kedy je prijateľné aj pre nás, ktorí už dávno nie sme deťmi, aby sme len tak skočili do vody. Toto leto bude veľa o bytí ako takom, ale aj o obnove, práci, cvičení a socializácii.

Letný slnovrat

Vychýrený letný slnovrat v tichom Misterhulte na piknikovej deke s ovocím. Starší ľudia sa obliekli do švédskych krojov a tancovali okolo tradičného slnovratového stĺpa („midsummer pole“ – niečo ako máj) tak, ako sú zvyknutí. Zatiaľ to bolo typické švédske leto s maximom 35 stupňov a minimom na úrovni 11 stupňov, čiže čo sa týka počasia - žiadne prekvapenie:) 

Príprava na výstup

V našom prvom rozhovore sme sa s Idou bavili hlavne o tom, ako by sme mali nastaviť môj tréning pred výstupom na Kebnekaise. Hovorili sme o behu a chôdzi a to v intervaloch, do kopca aj z kopca. Intervalový tréning je forma cvičenia, ktorú som vždy oceňoval – dokážete toho dosiahnuť pomerne veľa a to v pomerne krátkom čase. Vďaka tomu zo seba dostanete skutočne maximum. Ničím si nezaslúžite právo na trochu odpočinku viac, ako náročným intervalovým tréningom.

Niekedy sa mi do cvičenia nechcelo, ale komáre ma hneď namotivovali, aby som bežal rýchlo. V lete je vonku skutočne veľa hmyzu, ktorý na vás číha. Zistil som, že najlepšími motivátormi k výkonu sú „Älg flugor“ (jelenie mušky) – fakt nechcete, aby vás dostali:) 

Sťahovanie

Čas na presun do nového bytu je takmer tu, ešte ma ale čaká trocha omietania, brúsenia a tapetovania – potom sa už budem môcť uvoľniť. Keďže som v prerábaní neskúsený, trošku som si zanadával. Veci niekedy nedopadnú tak, ako by ste chceli a zdá sa, že niektoré materiály majú svoju vlastnú vôľu. 

Začínam cítiť, že výstup sa blíži. Som v dobrej forme, no ešte uvidím, ako vyjde počasie.

Čas letí. Konečne som hotový so sťahovaním a renováciou bytu. Musím uznať, že výsledok nie je zlý.

Teraz je čas zamerať sa viac na prípravu, užívať si pobyt vonku a ísť si párkrát zabehať. Možno práve to potrebujem. Koniec koncov, nikdy neviete, aká ťažká daná výzva je, kým sa jej nepostavíte. A samozrejme, nemôžete cestovať bez zásob, takže príprava musí byť.

Plánujeme sa vydať trasou Abisko-Nikkaloukta - prechádzajúc okolo Kebnekaise skoro na konci. V súčasnosti je na severe takmer rovnako horúco ako na juhu, no Ida odporúča teplé oblečenie a vhodnú obuv, lebo nikdy nevieš. Začínam sa cítiť skutočne nadšený – o chvíľu to príde. Dovtedy vám všetkým želám, aby ste si užili zvyšok leta;)

Nakoniec cestujem vlakom, aby som si cestou pozrel časti Švédska, ktoré by som inak nenavštívil. Zatiaľ sa veci veľmi nehýbu – koniec koncov, je to celkom dlhá cesta. Akonáhle som tam, objaví sa predo mnou baňa – obrovská a skutočne zaujímavá. Kvôli nej boli presunuté niektoré časti Kiruny.

Posilnil som sa raňajkami. Neskôr sme vybehli von, na poslednú chvíľu kúpiť nejaké potrebné veci pred našou cestou do Albiska. To je miesto, kde sa začne naša cesta, bez ohľadu na počasie. Kebnekaise je iba niekoľko dní vzdialený. Na chvíľu môže dôjsť k výpadkom rádiového signálu, uvidím aký dobrý bude príjem. Budem sa snažiť urobiť pre Teba pár pekných obrázkov švédskych hôr.

Ida mi ešte raz zaželala veľa šťastia a požiadala ma, aby som sa ubezpečil, že mám všetky dôležité veci so sebou.

Vidíme sa!

Deň 1

Do Abiska prichádzame autobusom 16. júla o 15:57. Vybavujeme si členstvo v STF (Švédska turistická asociácia), vážime si batohy a vydávame sa na cestu.

Na začiatku kráčame pozdĺž kaňonu, ktorým sa rieka hrnie dopredu. Stretávame sa s množstvom komárov, ktorí sa zjavne tešia, že nás vidia. My ale, pochopiteľne, takí nadšení nie sme.

Obloha je zamračená a cesta relatívne ľahko zvládnuteľná, takže sme schopní udržiavať stabilné tempo. Spravíme zopár fotiek, zastavíme sa pri rázcestníku (ktorých je pozdĺž cesty mnoho) a pokračujeme ďalej nad Abiskojaure, čo je našou prvou zastávkou. Tu rozložíme stany, dáme si saunu, po ktorej sa nahí kúpeme v studenej vode potoka jokk.

Deň 2

V stane sme sa vyspali vcelku dobre. Prší. Zisťujeme, že jeden či viacerí vtáci mali pocit, že náš stan je toaleta. Čiže pochopiteľne, deň začíname trochou čistenia.

K dispozícii máme malú chatu, kde si môžeme pripraviť raňajky, a aromatické kadibúdky na vybavenie rannej potreby. Balíme pomerne rýchlo. Dnes nás čaká asi 24 km úsek, ktorý je časťou túry, na ktorej to horská scenéria naozaj rozbalí. Ako sa ukazuje, cesta začína pomerne rýchlo stúpať a smerovať mimo národného parku Abisko. Počasie nás udržuje mokrých, tešíme sa každej chvíli, keď zasvieti slnko.

Môžeme teraz vidieť ďaleko do diaľky, sú tu vysoké hory a dlhé údolia. Na východ od chodníka sa nachádza prekrásne jazero a západ zasa ohrada na chov sobov. Fúka vietor, cesta začína byť skalnatá a výstup komplikovanejší. Z času na čas stretávame veselých turistov, pozdravíme sa a možno vymeníme zopár slov.

Táto časť túry trvá dlhšie, no vďaka rezkému kroku sa do tábora dostávam plný energie a skôr, ako moja parťáčka.

Deň 3

Po posedení v Alesjaure a inventúre zásob diskutujeme o tom, či prejsť jednu alebo rovno dva úseky. Možno je to vábenie Kebnekaise, ktoré nás udržuje vo svižnom tempe – alebo len chceme vidieť, ako ďaleko sme schopní dôjsť.

S váhou na chrbte a dlhou cestou pred sebou je to náročné, no svieti slnko a teplo je citeľné. Prechádzame okolo staršieho muža, ktorý sa svižným tempom vracia späť – zabudol si termosku a musí prejsť o kilometer navyše. Nepríjemné, no aj to sa stáva. Cesta je lemovaná typickou horskou zeleňou a kvetmi.

Smerujeme k najvyššiemu priesmyku Kungsledenu – priesmyku Tjäkta, ktorý sa nachádza vo výške 1 160 metrov nad morom. Čím vyššie sme, tým drsnejší je svet okolo nás. Teraz je tu toľko skál, že takmer nevidíme na cestu. Prechádzame aj cez zvyšky snehu. Čoskoro ale smerujeme znovu dole, na našej ceste do Sälka. Táto časť túry je ťažká pre moju partnerku, ktorá má pľuzgiere na nohe, takže po príchode do Sälka nasleduje veľmi potrebný oddych.

Deň 4

Dnes vystupujem hore na Kebnekaise. Jedinou zložitou časťou bolo rozhodovanie, ktorú cestu zvoliť. Väčšina ľudí si zvolila inú trasu a inú stratégiu a ja onedlho zistím prečo. Trošku meníme plány, keďže Frida nebude môcť vyliezť až na samotný vrchol. Ja sa ale sám so sebou dohodnem, že idem trasu Sälka - Durings Led - Västra Leden - Kebnekaise - STF Kebnekaise. Nemalo by to byť až také ťažké.

Ukazuje sa, že som si sám na seba ušil búdu. Keď Durlings Led prejde do údolia, cesta zmizne. Sú tu iba skaly a strmé sten­y údolia. Prechádza sa tadiaľto naozaj ťažko a je to dosť náročné na nohy. Má to ale aj svoje výhody. V údolí prechádzam cez krásnu lúku plnú kvetov. Ľudia si tu na noc založili tábor a odporučili mi, aby som spravil to isté.

Ja som ale tvrdohlavý....

Pokračujem po chodníku, koniec zatiaľ v nedohľadne. Po ceste si dávam „fika“ pauzu (pozn.: prestávka na kávu) a stretávam sa s Dane, ktorý vraví, že je to príliš ďaleko a s príliš veľkým prevýšením.

Nakoniec mal do istej miery pravdu. Na závere Durlings Led musím prejsť snehom. Každým ďalším krokom sa prebáram cez ľadovú krustu a moje nohy sú čoraz mokrejšie a mokrejšie. Aby som sa dostal k západnej trase, prekonávam strmý svah.

Akonáhle som tam, zisťujem, že ma čaká viac ako 400-metrové prudké stúpanie. Sú tam skaly a štrk, takže musím skutočne zamakať, aby som sa nešmykol. Som unavený, slnko celý čas pieklo a akurát zisťujem, že som si zabudol zbaliť soľ. Cesta je však iba jedna – vpred.

Cesta na vrchol je ťažká a pomalá, no našťastie stretávam ďalších turistov. Veselý nórsky pár mi dokonca na náhornej plošine ponúkol osolenú polievku. Už vidím zasnežený kužeľ – južný cíp hory Kebnekaise. Počasie je presne také, ako som si želal. Výhľad je krásny. Je neuveriteľné byť tu hore a hoci som unavený, po dosiahnutí cieľa mám pocit, že to vôbec nebolo také ťažké.

Cestou dole treba dávať pozor, je to tu strmé a ešte sa nemôžem uvoľniť. Mám pred sebou ešte dlhú trasu do STF Kebnekaise. Celá trasa Sälka - STF Kebnekaise mala okolo 33 km, s prevýšením 1 600/1 800 metrov (je tu veľmi nepríjemný prechod na Kaffedalen, ktorý vyžaduje nový 200 metrový výšľap). Rovnako je to, pochopiteľne, aj pri ceste späť. Myslím, že to celé šlo veľmi dobre. Bolo to ťažké a určite nie také, ako som očakával. Myslel som si, že to bude jednoduchšie. Celá túra bola skôr boj so skalami než príjemná prechádzka.

Ale výhľady boli nádherné a dúfam, že každý raz bude mať príležitosť vyšliapať na Kebnekaise.

Po dokončení túry je to vždy trochu ťažké; zopár častí tela vás pobolieva, no máte aj istý pocit úľavy. Zo svojich skúseností však viem, že každá túra vás navnadí na ďalšiu, chcete sa tam vrátiť, chcete vidieť viac. Keď stojíte na vrchole a dívate sa na krajinu pod sebou, pocítite niečo magické – na chvíľu máte pocit, že je všetko presne tak, ako má. Cítil som sa tak aj po výstupe na Kebnekaise. Áno, bolo to vyčerpávajúcejšie, ako som čakal, čo ma trochu prekvapilo. Samozrejme, existovali aj jednoduchšie cesty hore ako tá, ktorú som si vybral ja. Teraz sa cítim spokojný. Keď budem mať možnosť, znova sa sem vrátim.

Nastal čas na odpočinok. Ďakujem vám všetkým, že ste si našli čas a prečítali si môj blog. Prajem vám, aby bol váš rok rovnako úspešný ako môj.

Upozornenie: Pred začatím vašej vlastnej fyzickej aktivity sa najskôr poraďte so svojim lekárom.