Hans

Hansovou výzvou je dosiahnuť najvyšší bod Ravenboschského lesa

- Pridaj sa k nemu!

    

image

 

 

Spoznaj Hansa
Vek: 54
Krajina: Holandsko
Hemofília typu A
Výzva: Dosiahnuť najvyšší bod Ravenboschského lesa

 

 

Spoznaj Lienke
Vek: 28
Krajina: Holandsko
Úloha vo výzve: Motivačná trénerka a podnikateľka

image

Ahojte, volám sa Hans. Som pacient s ťažkou hemofíliou a komplexnou komorbiditou, no vďaka odvahe a pozitívnemu prístupu sa mi darí udržiavať si zdravie na primeranej úrovni. Nemyslím už viac na veci, ktoré nemôžem robiť, ale optimisticky prijímam všetko, čo ešte robiť môžem a užívam si každý jeden deň s mojou manželkou Sosiou.

Stále sa snažím byť aktívny. Vo svojich 54 rokoch sa so svojimi skúsenosťami môžem považovať za pacienta – experta. Pred niekoľkými rokmi som napísal autobiografiu, ktorá je veľmi obľúbená medzi pacientmi a ošetrovateľmi. Navyše školím a prednášam o hemofílii a na ňu naviazaných infekciách.

1. Začína to

image

Výzva začala. Hneď ako som vystúpil z auta, prepadol ma pocit familiárnosti. Koniec koncov, je to les, v ktorom som od detstva trávil veľmi veľa času. Môj starý otec ma sem brával od chvíle, keď som sa naučil chodiť. Najskôr na miesta, kde na jeseň nájdete lahodné gaštany. Ukázal mi, ako ich vybrať z ostnatých šupiek a olúpať ich, a potom sme ich spolu zjedli.

Starý otec mal na hemofíliu svoj vlastný názor. Hovorieval: „Och, nechaj to tak.“ A teraz, po deviatich rokoch dlhodobej choroby a rehabilitácie, som znovu vstúpil do Ravenboschského lesa. Zatiaľ sa sústredím na rovnú časť. Je to súčasne najdlhšia vzdialenosť, ktorú musím prejsť. Zvyknúť si na pôdu pod nohami mi chvíľu trvá, lesná cesta sa totiž výrazne líši od krásne dláždených ciest. Cítim sa dobre, motivovane a fit. Čiastočne aj vďaka radám mojej trénerky Lienke.

image
image

Každé ráno sa na seba sústredene dívam do zrkadla a nahlas si hovorím, že uspejem. Slnko svieti a hoci sa nachádzam v najnižšej časti lesa, je tu veľa krásnych výhľadov. Moja hladina koagulačného faktora je dobrá, takže by to nemal byť problém. Som rád, že som si obul turistické topánky – sčasti preto, že som ich mohol po dlhom čase opäť vytiahnuť. Keď kráčam a stojím, cítim sa oveľa stabilnejšie, ako som čakal, no cítim drobný odpor v ľavom členku. Nesmiem toho robiť priveľa a príliš skoro. Musím si zvyknúť na prostredie a minulosť sa mi stále objavuje pred očami.

Kedysi som tu kráčal, behal, objavoval. Tá spomienka ma zasahuje viac, ako som čakal. Aj moje ešte nevymenené kĺby si musia opäť nájsť svoje miesto. Deväť rokov je veľmi dlhá doba. Pri každom kroku si musím dávať pozor, kam kladiem nohu. Na prvom rázcestí, asi 500 metrov odkiaľ som prišiel, sa rozhodnem vrátiť.

 

image
image

Koniec koncov, tú istú vzdialenosť musím prejsť aj naspäť. Hlavné je, že som začal. Okrem toho, podľa môjho diára ideme s manželkou Sosiou zajtra na večeru s priateľmi do našej obľúbenej reštaurácie. A to, samozrejme, nechcem zmeškať. Na prechádzky si preto musím zvykať postupne.

2. Výzvy a spomienky

image

To, čo je pre niekoho výzva, môže byť pre druhého „prechádzka ružovou záhradou“, či niečo, čo ani nevníma. S touto myšlienkou v hlave dnes pokračujem vo svojej výzve. Spýtal som sa sám seba, či je toto pre mňa skutočne výzvou...táto prechádzka v lese. Na začiatku samá rovina, potom svahy vedúce k prírodnému schodisku so stovkou schodov.

Schody, ktorými prekonávam 48-metrové prevýšenie v lese. Odtiaľ ďalšia rovná časť až k miestu, ktoré chcem dosiahnuť. „Nešiel som náhodou v roku 2016 hore a dole po všetkých 508 schodoch Wilhelminabergu na hore Wilhelmina? Nemala by byť toto pre mňa brnkačka...?“ Tie schody boli pekne upravené a pravidelné, mali aj zábradlie. Teraz čelím mäkkej, nerovnej pôde, svahom a prírodnému schodisku, na ktorom nenájdete dva rovnaké schody. Môj záver? Toto je rozhodne výzva.

image
image

To platí o to viac, že som dnes bol schopný sebavedomo dokončiť prvú - rovnú a najdlhšiu - časť trasy. Lienke ma naučila, ako sa sústrediť na cieľ daného dňa, nie celej výzvy. To mi dosť pomáha, lepšie sa mi vďaka tomu kráča. Už ako malý chlapec som si užíval chôdzu. Akonáhle som mal aspoň trochu šancu, vykĺzol som z nudných dedinských stretnutí a s pohľadom upretým do diaľky som kráčal po ceste smerom k lesu. Až na to, že som sa nikdy ďaleko nedostal – vždy ma volali naspäť. Teraz som ale sám sebe pánom.

Mojim cieľom je splniť výzvu v priebehu piatich týždňov. Počas 27-ročnej novinárskej praxe som musel stále dodržiavať termíny - teraz som si stanovil jeden sám. Zatiaľ čo sa sústredím na každý krok a užívam si pokoj lesa, spomienky v mojej hlave „robia nadčasy“. Skáču sem a tam, od jednej udalosti k druhej. Rovnú časť som už zdolal. Môj členok sa nesťažuje, čo je veľmi dobre, keďže ma čaká ďalšia fáza – výstup do strmého kopca.

image
image

Nechcem sa do toho hnať; radšej budem postupovať krok za krokom. Vďaka radám od Lienke som si istý, že to dopadne dobre. Poradila mi totiž, že ak túto výzvu zvládnem, sám seba odmením.

3. Strmá časť

Och, som taký vďačný, že tu môžem kráčať. Pred štyrmi rokmi by som o niečom takom ani nesníval. V dôsledku vírusových ochorení, HIV a hepatitídy C som strávil pol roka v nemocnici, viac mŕtvy ako živý. Toto obdobie malo na moje telo veľký vplyv - sotva som mohol chodiť, schudol som 25 kíl a moja kondícia bola prakticky na bode nula. Tri roky rehabilitácií, ktoré nasledovali, boli plné prekážok a recidív.

image
image

A teraz tadiaľto kráčam znovu, k špeciálnemu miestu môjho zosnulého otca. Svah je oveľa strmší, ako si pamätám, ťažko sa mi dýcha a trpí aj môj členok. Kolená sa ale nesťažujú. Cítim svaly, ktoré som už dávno necítil. Ale začínam mať obavy, aké to bude, keď pôjdem naspäť. Radšej totiž kráčam do kopca, ako z kopca. Vyzerá to, že dnes bude ďalší horúci deň.

V noci našťastie teploty výrazne klesajú, a tak je v ranných hodinách lesný vzduch svieži a chladný. Nechcem ani pomyslieť na to, že by som musel takto kráčať po otvorenom priestranstve pri 30-stupňových horúčavách, bez ochranného tieňa stromov. Na strmú časť som si vyčlenil dva dni. Lienke ma naučila, ako obavy a pochybnosti pretaviť do úspechu. Pred začatím tejto výzvy som mal jednu veľkú obavu – strmý úsek kopca. Čo keď sa niečo pokazí? Na základe rady od Lienke som výzvu pred jej samotným začatím zdieľal na sociálnych sieťach a množstvo ľudí vďaka tomu spontánne navrhlo, že časť trasy pôjde so mnou.

image

Ponuky som vďačne prijal. Od poslednej rovnej časti so mnou neustále niekto kráča, vďaka čomu sa cítim bezpečne. Tak bezpečne, že môžem zabudnúť na svoje obavy a užívať si prostredie.

image
image

4. Schody áno či nie?

Keď už mi rovina nerobí problémy a môžem čeliť svahu, je čas na poslednú veľkú skúšku. Schody. Od posledného zásadného stúpania je to už len krátka vzdialenosť k začiatku schodiska. Stovka schodov, ktorými viete prekonať posledný mimoriadne strmý úsek. Ako si tak kráčam do kopca, moje myšlienky sa zatúlajú 43 rokov do minulosti. Do momentu, keď som so svojim starým otcom vyšiel na vrch schodiska a potom som začal utekať dole po veľmi úzkej cestičke, ktorá vedie vedľa nich. Strmý svah ma prinútil bežať tak rýchlo, že som sa nevedel zastaviť.

image
image

Všetko sa končí, vrátane tej úzkej cestičky. Tej, ktorá ma prinútila prudko zabrzdiť schmatnutím mladého stromu - takého mladého, že som ho vlastnou váhou úplne ohol. Okrem pár drobných škrabancov som si tým našťastie nespôsobil žiadne iné krvácanie. Z mladého stromčeka je dnes dospelý strom, no dodnes ostal trochu pokrivený. Z ničoho nič som opäť v prítomnosti. Vychádzajúc z poslednej zákruty som so zdesením uvidel, že schody sú preč. Ako je to možné? Kde zmizli? Hneď som si všimol ten strom, ale schody… snažil som sa zistiť, či nie sú ešte ďalej.

No zákruta a stromy mi bránili vo výhľade. V tom momente sa našťastie zjavila žena s dvoma psami. Povedala mi, že schody tam stále sú, no pred pár rokmi, počas dlhého obdobia dažďov, boli zaplavené vrstvou bahna. Čo teraz? Povedala, že ten svah s viac ako 30-percentným sklonom je pre ňu takmer nemožné vyšliapať, a tak sa mu vyhýba. Znamená to, že si aj ja musím nájsť inú cestu hore. Žiaľ, žiadne strmé schodisko, len ďalší svah a dlhšia obchádzka.

image
image

Na chvíľu som sa zľakol, že by to mohlo celú výzvu ohroziť. Trasou, ktorú som bol teraz nútený zvoliť, som nechodieval veľmi často. Každou zákrutou som však bol vyššie a vyššie a viackrát sa mi zdalo, že už som na konci. Cesta však prechádza kľukato sem a tam celým lesom. V tomto bode bol môj členok zvyknutý na takmer konštantnú záťaž a necítil som už takmer žiaden odpor.

Zrazu som si uvedomil, že je to vcelku príjemná prechádzka. Pomalé stúpanie na dlhšej vzdialenosti. Podľa mojej aplikácie to bol viac ako kilometer navyše. Kde je vôľa, tam je cesta. Alternatívnu trasu som dokončil. Teraz sa môžem pripraviť na veľké finále: dokončenie mojej výzvy.

image

5. Finále

Teraz, keď už som sa vyliečil z hepatitídy C a HIV vírus mi už nezistili, pokračujem malými krokmi vpred. Nemyslím už na to, čo nemôžem robiť - sústredím sa radšej na to, čo robiť môžem. Veľa času venujem prednáškam o hemofílii a pridružených infekciách, ako aj školeniam pre Stichting Mens Achter de Patiënt (pacientska organizácia). Dnes sa cítim mimoriadne dobre. Môžem totiž povedať, že som dokončil svoju výzvu.

image

Túto výnimočnú chvíľu so mnou zdieľala manželka Sosia, moja matka a dobrý priateľ. Keď som sa dostal do bezprostrednej blízkosti cieľa, zachvátil ma pocit radosti a spokojnosti. Aj toto zvládnem. V poslednom úseku som sa dostal na miesto, ku ktorému ma mali priviesť schody. Pri pohľade dole som teraz jasne videl, že sú skutočne pokryté vrstvou bahna. Vtedy som si uvedomil, že som vzdialenosť, ktorú som mal prejsť, prekonal šesťnásobne.

image

Aká výzva? Je to skvelý úspech, ak to tak môžem sám povedať. V cieli mojej výzvy som si dovolil trochu dlhšiu prestávku. Bol som na seba veľmi hrdý. Je to niečo, čo by som si pred rokom nevedel ani len predstaviť a teraz som tu. Účasť na výzve vo mne vyvolala reťazec viacerých emócií. Vynorili sa mi staré spomienky, Lienke neskutočne posilnila moju myseľ i ducha a fyzicky mi to dalo tiež veľa - prekonávanie úseku za úsekom, aby som nakoniec skončil v cieli.

Keď som tam stál, sľúbil som si, že to nebude poslednýkrát. Popravde, rád by som si udržal túto úroveň fyzickej záťaže aj naďalej. So Sosiou nám to umožní robiť toho spolu viac, ako doteraz. Zvyknem až príliš premýšľať, a tak si vždy na svojej ceste predstavím prekážky. Prekážky, ktoré tam umiestňujem ja sám. Skúsim s tým prestať. Nepremýšľať nad tým a proste to len spraviť. A ak sa ukáže, že je to nemožné, aspoň som to skúsil. Ak sa ale dokážem zbaviť prekážok, bude to moja odmena za túto výzvu. Okrem malej zmrzliny ako extra odmeny, samozrejme. Skúsenosti, ktoré si beriem z tejto výzvy ma robia veľmi šťastným a ani za svet by som ich nechcel premeškať.

image

Upozornenie: Pred začatím vašej vlastnej fyzickej aktivity sa najskôr poraďte so svojim lekárom.

Hans

Je možné žiť život bez obmedzení spôsobovaných hemofíliou. 

Prečítajte si viac o živote s hemofíliou v rôznych životných situáciách.

Hansovou výzvou je dosiahnuť najvyšší bod Ravenboschského lesa

- Pridaj sa k nemu!

    

image

 

 

Spoznaj Hansa
Vek: 54
Krajina: Holandsko
Hemofília typu A
Výzva: Dosiahnuť najvyšší bod Ravenboschského lesa

 

 

Spoznaj Lienke
Vek: 28
Krajina: Holandsko
Úloha vo výzve: Motivačná trénerka a podnikateľka

image

Ahojte, volám sa Hans. Som pacient s ťažkou hemofíliou a komplexnou komorbiditou, no vďaka odvahe a pozitívnemu prístupu sa mi darí udržiavať si zdravie na primeranej úrovni. Nemyslím už viac na veci, ktoré nemôžem robiť, ale optimisticky prijímam všetko, čo ešte robiť môžem a užívam si každý jeden deň s mojou manželkou Sosiou.

Stále sa snažím byť aktívny. Vo svojich 54 rokoch sa so svojimi skúsenosťami môžem považovať za pacienta – experta. Pred niekoľkými rokmi som napísal autobiografiu, ktorá je veľmi obľúbená medzi pacientmi a ošetrovateľmi. Navyše školím a prednášam o hemofílii a na ňu naviazaných infekciách.

1. Začína to

image

Výzva začala. Hneď ako som vystúpil z auta, prepadol ma pocit familiárnosti. Koniec koncov, je to les, v ktorom som od detstva trávil veľmi veľa času. Môj starý otec ma sem brával od chvíle, keď som sa naučil chodiť. Najskôr na miesta, kde na jeseň nájdete lahodné gaštany. Ukázal mi, ako ich vybrať z ostnatých šupiek a olúpať ich, a potom sme ich spolu zjedli.

Starý otec mal na hemofíliu svoj vlastný názor. Hovorieval: „Och, nechaj to tak.“ A teraz, po deviatich rokoch dlhodobej choroby a rehabilitácie, som znovu vstúpil do Ravenboschského lesa. Zatiaľ sa sústredím na rovnú časť. Je to súčasne najdlhšia vzdialenosť, ktorú musím prejsť. Zvyknúť si na pôdu pod nohami mi chvíľu trvá, lesná cesta sa totiž výrazne líši od krásne dláždených ciest. Cítim sa dobre, motivovane a fit. Čiastočne aj vďaka radám mojej trénerky Lienke.

image
image

Každé ráno sa na seba sústredene dívam do zrkadla a nahlas si hovorím, že uspejem. Slnko svieti a hoci sa nachádzam v najnižšej časti lesa, je tu veľa krásnych výhľadov. Moja hladina koagulačného faktora je dobrá, takže by to nemal byť problém. Som rád, že som si obul turistické topánky – sčasti preto, že som ich mohol po dlhom čase opäť vytiahnuť. Keď kráčam a stojím, cítim sa oveľa stabilnejšie, ako som čakal, no cítim drobný odpor v ľavom členku. Nesmiem toho robiť priveľa a príliš skoro. Musím si zvyknúť na prostredie a minulosť sa mi stále objavuje pred očami.

Kedysi som tu kráčal, behal, objavoval. Tá spomienka ma zasahuje viac, ako som čakal. Aj moje ešte nevymenené kĺby si musia opäť nájsť svoje miesto. Deväť rokov je veľmi dlhá doba. Pri každom kroku si musím dávať pozor, kam kladiem nohu. Na prvom rázcestí, asi 500 metrov odkiaľ som prišiel, sa rozhodnem vrátiť.

 

image
image

Koniec koncov, tú istú vzdialenosť musím prejsť aj naspäť. Hlavné je, že som začal. Okrem toho, podľa môjho diára ideme s manželkou Sosiou zajtra na večeru s priateľmi do našej obľúbenej reštaurácie. A to, samozrejme, nechcem zmeškať. Na prechádzky si preto musím zvykať postupne.

2. Výzvy a spomienky

image

To, čo je pre niekoho výzva, môže byť pre druhého „prechádzka ružovou záhradou“, či niečo, čo ani nevníma. S touto myšlienkou v hlave dnes pokračujem vo svojej výzve. Spýtal som sa sám seba, či je toto pre mňa skutočne výzvou...táto prechádzka v lese. Na začiatku samá rovina, potom svahy vedúce k prírodnému schodisku so stovkou schodov.

Schody, ktorými prekonávam 48-metrové prevýšenie v lese. Odtiaľ ďalšia rovná časť až k miestu, ktoré chcem dosiahnuť. „Nešiel som náhodou v roku 2016 hore a dole po všetkých 508 schodoch Wilhelminabergu na hore Wilhelmina? Nemala by byť toto pre mňa brnkačka...?“ Tie schody boli pekne upravené a pravidelné, mali aj zábradlie. Teraz čelím mäkkej, nerovnej pôde, svahom a prírodnému schodisku, na ktorom nenájdete dva rovnaké schody. Môj záver? Toto je rozhodne výzva.

image
image

To platí o to viac, že som dnes bol schopný sebavedomo dokončiť prvú - rovnú a najdlhšiu - časť trasy. Lienke ma naučila, ako sa sústrediť na cieľ daného dňa, nie celej výzvy. To mi dosť pomáha, lepšie sa mi vďaka tomu kráča. Už ako malý chlapec som si užíval chôdzu. Akonáhle som mal aspoň trochu šancu, vykĺzol som z nudných dedinských stretnutí a s pohľadom upretým do diaľky som kráčal po ceste smerom k lesu. Až na to, že som sa nikdy ďaleko nedostal – vždy ma volali naspäť. Teraz som ale sám sebe pánom.

Mojim cieľom je splniť výzvu v priebehu piatich týždňov. Počas 27-ročnej novinárskej praxe som musel stále dodržiavať termíny - teraz som si stanovil jeden sám. Zatiaľ čo sa sústredím na každý krok a užívam si pokoj lesa, spomienky v mojej hlave „robia nadčasy“. Skáču sem a tam, od jednej udalosti k druhej. Rovnú časť som už zdolal. Môj členok sa nesťažuje, čo je veľmi dobre, keďže ma čaká ďalšia fáza – výstup do strmého kopca.

image
image

Nechcem sa do toho hnať; radšej budem postupovať krok za krokom. Vďaka radám od Lienke som si istý, že to dopadne dobre. Poradila mi totiž, že ak túto výzvu zvládnem, sám seba odmením.

3. Strmá časť

Och, som taký vďačný, že tu môžem kráčať. Pred štyrmi rokmi by som o niečom takom ani nesníval. V dôsledku vírusových ochorení, HIV a hepatitídy C som strávil pol roka v nemocnici, viac mŕtvy ako živý. Toto obdobie malo na moje telo veľký vplyv - sotva som mohol chodiť, schudol som 25 kíl a moja kondícia bola prakticky na bode nula. Tri roky rehabilitácií, ktoré nasledovali, boli plné prekážok a recidív.

image
image

A teraz tadiaľto kráčam znovu, k špeciálnemu miestu môjho zosnulého otca. Svah je oveľa strmší, ako si pamätám, ťažko sa mi dýcha a trpí aj môj členok. Kolená sa ale nesťažujú. Cítim svaly, ktoré som už dávno necítil. Ale začínam mať obavy, aké to bude, keď pôjdem naspäť. Radšej totiž kráčam do kopca, ako z kopca. Vyzerá to, že dnes bude ďalší horúci deň.

V noci našťastie teploty výrazne klesajú, a tak je v ranných hodinách lesný vzduch svieži a chladný. Nechcem ani pomyslieť na to, že by som musel takto kráčať po otvorenom priestranstve pri 30-stupňových horúčavách, bez ochranného tieňa stromov. Na strmú časť som si vyčlenil dva dni. Lienke ma naučila, ako obavy a pochybnosti pretaviť do úspechu. Pred začatím tejto výzvy som mal jednu veľkú obavu – strmý úsek kopca. Čo keď sa niečo pokazí? Na základe rady od Lienke som výzvu pred jej samotným začatím zdieľal na sociálnych sieťach a množstvo ľudí vďaka tomu spontánne navrhlo, že časť trasy pôjde so mnou.

image

Ponuky som vďačne prijal. Od poslednej rovnej časti so mnou neustále niekto kráča, vďaka čomu sa cítim bezpečne. Tak bezpečne, že môžem zabudnúť na svoje obavy a užívať si prostredie.

image
image

4. Schody áno či nie?

Keď už mi rovina nerobí problémy a môžem čeliť svahu, je čas na poslednú veľkú skúšku. Schody. Od posledného zásadného stúpania je to už len krátka vzdialenosť k začiatku schodiska. Stovka schodov, ktorými viete prekonať posledný mimoriadne strmý úsek. Ako si tak kráčam do kopca, moje myšlienky sa zatúlajú 43 rokov do minulosti. Do momentu, keď som so svojim starým otcom vyšiel na vrch schodiska a potom som začal utekať dole po veľmi úzkej cestičke, ktorá vedie vedľa nich. Strmý svah ma prinútil bežať tak rýchlo, že som sa nevedel zastaviť.

image
image

Všetko sa končí, vrátane tej úzkej cestičky. Tej, ktorá ma prinútila prudko zabrzdiť schmatnutím mladého stromu - takého mladého, že som ho vlastnou váhou úplne ohol. Okrem pár drobných škrabancov som si tým našťastie nespôsobil žiadne iné krvácanie. Z mladého stromčeka je dnes dospelý strom, no dodnes ostal trochu pokrivený. Z ničoho nič som opäť v prítomnosti. Vychádzajúc z poslednej zákruty som so zdesením uvidel, že schody sú preč. Ako je to možné? Kde zmizli? Hneď som si všimol ten strom, ale schody… snažil som sa zistiť, či nie sú ešte ďalej.

No zákruta a stromy mi bránili vo výhľade. V tom momente sa našťastie zjavila žena s dvoma psami. Povedala mi, že schody tam stále sú, no pred pár rokmi, počas dlhého obdobia dažďov, boli zaplavené vrstvou bahna. Čo teraz? Povedala, že ten svah s viac ako 30-percentným sklonom je pre ňu takmer nemožné vyšliapať, a tak sa mu vyhýba. Znamená to, že si aj ja musím nájsť inú cestu hore. Žiaľ, žiadne strmé schodisko, len ďalší svah a dlhšia obchádzka.

image
image

Na chvíľu som sa zľakol, že by to mohlo celú výzvu ohroziť. Trasou, ktorú som bol teraz nútený zvoliť, som nechodieval veľmi často. Každou zákrutou som však bol vyššie a vyššie a viackrát sa mi zdalo, že už som na konci. Cesta však prechádza kľukato sem a tam celým lesom. V tomto bode bol môj členok zvyknutý na takmer konštantnú záťaž a necítil som už takmer žiaden odpor.

Zrazu som si uvedomil, že je to vcelku príjemná prechádzka. Pomalé stúpanie na dlhšej vzdialenosti. Podľa mojej aplikácie to bol viac ako kilometer navyše. Kde je vôľa, tam je cesta. Alternatívnu trasu som dokončil. Teraz sa môžem pripraviť na veľké finále: dokončenie mojej výzvy.

image

5. Finále

Teraz, keď už som sa vyliečil z hepatitídy C a HIV vírus mi už nezistili, pokračujem malými krokmi vpred. Nemyslím už na to, čo nemôžem robiť - sústredím sa radšej na to, čo robiť môžem. Veľa času venujem prednáškam o hemofílii a pridružených infekciách, ako aj školeniam pre Stichting Mens Achter de Patiënt (pacientska organizácia). Dnes sa cítim mimoriadne dobre. Môžem totiž povedať, že som dokončil svoju výzvu.

image

Túto výnimočnú chvíľu so mnou zdieľala manželka Sosia, moja matka a dobrý priateľ. Keď som sa dostal do bezprostrednej blízkosti cieľa, zachvátil ma pocit radosti a spokojnosti. Aj toto zvládnem. V poslednom úseku som sa dostal na miesto, ku ktorému ma mali priviesť schody. Pri pohľade dole som teraz jasne videl, že sú skutočne pokryté vrstvou bahna. Vtedy som si uvedomil, že som vzdialenosť, ktorú som mal prejsť, prekonal šesťnásobne.

image

Aká výzva? Je to skvelý úspech, ak to tak môžem sám povedať. V cieli mojej výzvy som si dovolil trochu dlhšiu prestávku. Bol som na seba veľmi hrdý. Je to niečo, čo by som si pred rokom nevedel ani len predstaviť a teraz som tu. Účasť na výzve vo mne vyvolala reťazec viacerých emócií. Vynorili sa mi staré spomienky, Lienke neskutočne posilnila moju myseľ i ducha a fyzicky mi to dalo tiež veľa - prekonávanie úseku za úsekom, aby som nakoniec skončil v cieli.

Keď som tam stál, sľúbil som si, že to nebude poslednýkrát. Popravde, rád by som si udržal túto úroveň fyzickej záťaže aj naďalej. So Sosiou nám to umožní robiť toho spolu viac, ako doteraz. Zvyknem až príliš premýšľať, a tak si vždy na svojej ceste predstavím prekážky. Prekážky, ktoré tam umiestňujem ja sám. Skúsim s tým prestať. Nepremýšľať nad tým a proste to len spraviť. A ak sa ukáže, že je to nemožné, aspoň som to skúsil. Ak sa ale dokážem zbaviť prekážok, bude to moja odmena za túto výzvu. Okrem malej zmrzliny ako extra odmeny, samozrejme. Skúsenosti, ktoré si beriem z tejto výzvy ma robia veľmi šťastným a ani za svet by som ich nechcel premeškať.

image

Upozornenie: Pred začatím vašej vlastnej fyzickej aktivity sa najskôr poraďte so svojim lekárom.

Hans

Je možné žiť život bez obmedzení spôsobovaných hemofíliou. 

Prečítajte si viac o živote s hemofíliou v rôznych životných situáciách.